REAKCIA prof. Dr. o.Ján DUDA, PhD. (súdny vikár spišskej diecézy) na „výzvu teologického fóra zo dňa: 3.marca 2012“

23. dubna 2012 v 15:04
Prečítal som si Výzvu Teologického fóra na Slovensku za obnovu cirkvi z 3. marca tohto roku. Potom som si prečítal rozhovor predsedu Teologického fóra a farára v Devínskej Novej Vsi Karola Moravčíka, ktorý poskytol redaktorovi Imrichovi Gazdovi, ktorý bol publikovaný na portáli Svet kresťanstva. Potom som si ešte prečítal Výzvu k neposlušnosti z 19. júna 2011, ktorá bola publikovaná v Rakúsku skupinou či hnutím (neviem ako to bližšie pomenovať) Pfarrer-Initiative, ako aj päťnásobné NIE publikované následne tou istou iniciatívou, ktorú mimochodom vedie bývalý generálny vikár Viedenskej arcidiecézy Helmuth Schüller. A ešte som si prečítal komentár Taliana Rodariho, ktorý Výzvu teologického fóra na Slovensku nazval "schizmou cirkvi na Slovensku".

prof. Dr. o.Ján DUDA, PhD. (súdny vikár spišskej diecézy)

Spočiatku som nechcel reagovať na Výzvu Teologického fóra, ale keď som sa dozvedel od niektorých študentov študujúcich v Ríme, že sa ich profesori pýtali na to, čo sa to na Slovensku ohľadom Teologického fóra deje, rozhodol som sa reagovať. Azda mojich zopár poznámok vnesie do veci viac svetla.

Rakúšania sú jasne na pozícii herézy!

Signatári Výzvy k neposlušnosti (Rakúsko) stoja otvorene na heretickom stanovisku prinajmenšom v siedmom bode, keď sa verejne hlásia k myšlienke sviatostnej vysviacky žien. Pápež bl. Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis (slov. kňazská vysviacka) sa jasne vyjadril, že sviatosť kňazstva je v Cirkvi rezervovaná iba mužom z vôle Pána Ježiša a Cirkev sa necíti byť kompetentnou túto vôľu Pána Ježiša meniť (porov. Ján Pavol II.: apoštolský list Ordinatio sacerdotalis, In: Acta Apostolicae Sedis 86/1994, str. 545-548; Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 1577, pripravený Kongregáciou pre náuku viery, ale schválený apoštolskou konštitúciou Fidei depositum Jána Pavla II. 15. augusta 1997). Ide síce o riadne pápežské magistérium, ktoré aj bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Jozef Ratzinger označil ako definitívne (konečné). A opätovne sa k tejto téme vrátil a v tom istom zmysle ju označil aj ako pápež Benedikt XVI. (napríklad aj vo svojom príhovore tohto roku na Zelený štvrtok). Z cirkevného hľadiska heretici upadajú už samým skutkom do cirkevného automatického trestu exkomunikácie v zmysle predpisu kán. 1364 Kódexu kánonického práva. Je teda jasné, že obnova Cirkvi sa herézou robiť nedá. Treba súhlasiť s tvrdením Benedikta XVI., že "neposlušnosť nie je cesta k obnove Cirkvi" a odmietnuť pokusy kohokoľvek, kto by tvrdil, že výzvou k neposlušnosti chce obnoviť Cirkev!

Výzva teologického fóra na Slovensku z 3. marca tohto roku
Prvá poznámka: sofistikovanosť a nebezpečnosť

Formulácia Výzvy je veľmi sofistikovaná. Je to zmes právd, neprávd, poloprávd, populistických myšlienok, pekne znejúcich biblických slov, ale s vlastnou interpretáciou, nezriedka polopravdivou. Uvediem príklady.

Prvý príklad vyberám z oblasti magistéria Cirkvi. V bode 5 sa píše o tom, že i dnes Kristus povoláva do služby cirkvi mužov a ženy rôzneho stavu a vzdelania a potom dodávajú, že "v tejto súvislosti podporujeme úsilie našich katolíckych bratov a sestier vo svete, aby sa zmenili cirkevno-právne normy o prístupe k služobnému kňazstvu smerom k väčšej pluralite povolaní". V takejto formulácii, na jednej strane, zástancovia svätenia žien môžu vidieť to svoje a budú interpretovať "pluralitu povolaní" v zmysle, že ide o (sviatostné) povolania mužov a žien. Na druhej strane, myslia to signatári Výzvy naozaj tak? Čo ak sa tu myslí pod "pluralitou povolaní" pluralita výkonu či realizáciu povolania sviatostného kňazstva, napr. pastorácia marginalizovaných, pastorácia rodín, a pod.? Ak by signatári formulovali text jasnejšie v prospech sviatostnej vysviacky žien, určite by sa mohlo hovoriť o ich heréze, a teda aj automatickom cirkevnom treste v zmysle kán. 1364 Kódexu kánonického práva. Ak by ho formulovali jasnejšie v prospech plurality povolaní vzhľadom na pastoráciu, bolo by to v poriadku. Takto z textu, bez toho, aby bolo dodatočne vyžiadané a vypočuté stanovisko signatárov s jasnou otázkou a jasnou odpoveďou, len ťažko možno určiť, aké naozaj je stanovisko signatárov Výzvy ohľadom sviatostnej vysviacky žien, či porušili magistérium Cirkvi, alebo ešte nie. V tom je sofistikovanosť a teda i nebezpečnosť takýchto formulácii. Tu sa žiada dodať, že skutoční pastieri Cirkvi takto učenie magistéria Cirkvi nikdy neformulujú, lebo si uvedomujú, že tým privádzajú resp. môžu priviesť, veriacich do neistoty vo viere. Skrátka, ohlasovanie evanjelia sa takto naozaj nerobí, lebo tu sa skôr učenie evanjelia viac zahmlieva, nie osvetľuje.

Druhý príklad vyberám z oblasti cirkevnej disciplíny. Napr. v bode 4 si ťažkajú, že "často pastorácia nefunguje, pretože vďaka dlhoročnému blokovaniu reforiem v cirkvi a uprednostňovaniu celibátu pred inými potrebnými vlastnosťami kňazov, máme kňazov, ktorí sú neschopní budovať a viesť skutočné cirkevné spoločenstvá…" Toto tvrdenie je zavádzajúce a môže pomýliť mnohých dobrých veriacich: je pravdou, že sú niektorí kňazi neschopní viesť cirkevné spoločenstvá, ale rovnako je pravdou, že nie je (a ani nemôže byť) jedinou či nevyhnutnou podmienkou sviatostnej vysviacky kňaza jeho schopnosť stáť na čele cirkevného spoločenstva, ale tou podmienkou je jeho užitočnosť pre Cirkev. Napr. nejaký kandidát kňazstva nemá schopnosť stáť na čele farnosti, ale má schopnosť byť dobrým spovedníkom, alebo vie dobre dávať exercície (duchovné cvičenia), alebo vie veľmi dobre vykladať Písmo sväté, alebo má iné potrebné dary, ktoré sú potrebné a sú na osoh Božieho ľudu v diecéze. Preto biskup môže uznať, že ho v diecéze potrebuje ako kňaza. Požiadavka Teologického fóra chápe kňaza iba ako "lídra" spoločenstva, ale to nie je celá pravda o sviatostnom kňazstve. Podobne Výzva zavádza aj v prípade kňazského celibátu. Ako sa vyžaduje v Latinskej cirkvi celibát, rovnako sa vyžadujú aj iné potrebné vlastnosti kňazov. Preto obviňovať Cirkev, že kvôli celibátu sú niektorí kňazi nespôsobilí viesť cirkevné spoločenstvá, je naozaj hlboko zavádzajúce a nepravdivé. Gréckokatolícki veriaci by tiež vedeli povedať svoje, napr. aj o schopnosti či neschopnosti ich kňazov viesť cirkevné spoločenstvo.

Od intelektuálne zdatných teológov by som očakával, že budú formulovať svoje výzvy a požiadavky jasne a teologicky jednoznačne. A oni robia pravý opak: v ich výzve sú sofistikované formulácie, ktoré cirkvi nepomáhajú, iba ju poškodzujú a veriacich môžu iba
pomýliť, nie im pomôcť vidieť veci pravdivejšie. Skrátka, intelektuálne zdatní ľudia by nemali zneužívať svoju intelektuálnu zdatnosť na zavádzanie a prekrúcanie v učení a disciplíne cirkvi.

Druhá poznámka: populizmus Výzvy

Výzva Teologického fóra má mnoho veľmi ľúbivých fomulácii, ktoré síce prekrásne znejú, ale zavádzajú, alebo umelo konštruujú nejaké problémy. Opäť poukážem na príklady takýchto formulácii.

Napr. v 2. bode Výzvy sa píše, že "slávenie eucharistie chápeme ako konanie spoločenstva, ktoré sa zasväcuje do Kristovej lásky, preto budeme poukazovať na rozdiel medzi slávením eucharistie len podľa noriem cirkvi a slávením eucharistie aj podľa Ježišovho príkladu". Slávenie Eucharistie ako konanie spoločenstva či zasväcovanie spoločenstva do Kristovej lásky sú síce veľmi ľúbivé formulácie, ktoré veľmi priaznivo rezonujú uchu veriaceho človeka. No pre mňa je šokujúca druhá časť vety, ktorá rozvíja prvú časť vety do neuveriteľnej konzekvencie: pre signatárov Výzvy je toto dôvodom poukazovať na rozdiel medzi "eucharistiou slávenou podľa noriem cirkvi" a "eucharistiou slávenou podľa Ježišovho príkladu". Lebo totiž treba povedať dve veci: 1/ normy Cirkvi ohľadom slávenia Eucharistie sú na to, aby napomáhali kňazom i veriacim sláviť Eucharistiu podľa príkladu Pána Ježiša; 2/ ak niekto slávi Eucharistiu iba podľa noriem, ale bez príkladu Pána Ježiša, treba sa otvorene pýtať: má takýto kňaz ešte katolícku vieru alebo už je len cirkusant? Načo teda toto konštatovanie o rozdiele medzi "normou cirkvi" a "príkladom Pána Ježiša", keď obe veci nevyhnutne patria k sebe? A ako signatári Výzvy vôbec dokážu - a podľa čoho - rozlíšiť, v čom spočíva príklad Pána Ježiša, ak sa nebudú rešpektovať a zachovávať normy Cirkvi o slávení Eucharistie? Azda si vytvoria vlastné normy či vlastný spôsob slávenia sv. omše alebo chcú ponechať "príklad Krista" pri slávení na kreativitu jednotlivých kňazov a na ich umelecké sklony? Preto toto tvrdenie mi pripadá ako populistické, lebo namiesto toho, aby poukázali, že normy nutne musia byť spojené aj s príkladom Krista a príklad Krista v slávení potrebuje nutne aj normu, spôsob slávenia, tieto dve k sebe prináležiace veci stavajú do populistického protikladu, že sú to práve oni, ktorú chcú sláviť Eucharistiu podľa príkladu Pána Ježiša. Akoby po tom netúžili aj iní kňazi…

Iný príklad. V bode 5 píšu, že "na Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva, a preto podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú kňazskú službu". A práve signatári Výzvy sú tí, ktorí sa hlásia "k týmto svojim kolegom a bratom a odmietajú ich pokladať za vylúčených zo sviatosti a spoločenstva." No, nikde vo Výzve nenájdete tvrdenie, že už predtým sa sami a dobrovoľne rozhodli vstúpiť do iného "zodpovedného vzťahu" a to s Bohom a jeho Cirkvou v záväzku celibátu. Porušenie záväzkov pred Bohom a Cirkvou je jednoducho hriech. Lenže vo Výzve Teologického fóra z 3. marca 2012 pojem "hriech" by ste hľadali márne. Vo Výzve hriechu niet, tam miesto pre hriech niet. Iba samé milosrdenstvo, ústretovosť, pochopenie, vychádzanie v ústrety. Apoštol Pavol o tých Bohu zasvätených vdovách, ktoré dali Bohu záväzok čistoty pre nebeské kráľovstvo a potom záväzok porušili a vydali sa, hovorí, že "niektoré sa už obrátili späť za satanom" (1 Tim 5,15). My o týchto našich kňazských bratoch, ktorí sa civilne zosobášili, tak tvrdo ako apoštol Pavol nehovoríme, ani ich neodsudzujeme, ale cítime sa povinní pomenovať veci jasne, že je to hriech. A kde je hriech, tam sa vyžaduje aj ľútosť, aj pokánie. V mene Pána Boha a z poverenia Cirkvi od každého, kto pácha hriech, sa žiada ľútosť v pokore a v pokore aj pokánie. Preto považujem za populistické, ak hovoria iba o ich "novom" vzťahu, a mlčia o tom predchádzajúcom.
Našli by sa ďalšie a ďalšie podobné príklady, ale azda tieto na vysvetlenie postačia. Každý rozumný a katolícky zmýšľajúci čitateľ pochopí, ako sa vo Výzve veci účelovo formulujú a že im preto nemožno skutočne dôverovať.

o.Karol Moravčík

Zneužitie témy výhrady vo svedomí

Téma, ktorú však považujem za veľmi závažnú, som našiel v rozhovore predsedu Teologického fóra pána Karola Moravčíka v rozhovore s Imrichom Gazdom, docentom na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, v článku publikovanom na portáli Svet kresťanstva. Predseda Teologického fóra spomenul v poslednej vete rozhovoru aj tému výhrady vo svedomí tentoraz nie vo vzťahu k štátnej moci, ale voči cirkevnej autorite. Citujem: "Výhrada svedomia predsa nie je a nemôže byť formulka, o ktorú sa sporíme len so štátnymi úradmi. Je to princíp, ktorý poznávame a žijeme každý sám za seba a vďaka cirkvi, nie proti cirkvi". Aj keď použil to "vďaka cirkvi, nie proti cirkvi", z kontextu je isté, že použil argument výhrady vo svedomí proti autoritám Cirkvi. Na Slovensku túto tému proti autoritám Cirkvi po roku 1989 azda takto radikálne vo "vnútri Cirkvi" ešte nikto nepostavil. Nebudem sa dotýkať témy výhrady vo svedomí voči štátnej autorite, lebo je to iná téma. Dotknem sa iba krátko výhrady vo svedomí proti autorite Cirkvi.
Tam, kde ide o témy magistéria Cirkvi, kedy Cirkev z poverenia Krista vykladá poklad viery, nejestvuje výhrada vo svedomí a nijaký kresťan katolík si nemôže uplatniť či deklarovať niečo pod zámienkou princípu výhrady vo svedomí. Prakticky to znamená, že ak by si niekto chcel v tejto oblasti uplatniť výhradu vo svedomí, môže to urobiť iba s veľmi vážnymi následkami: ocitne sa mimo Katolíckej cirkvi! Katolícka cirkev nikomu nemôže a ani nevnucuje svoju katolícku vieru, ale kto povýši svoje názory a postoje nad vieru Katolíckej cirkvi, de facto zakladá si svoje osobné (či vlastné) náboženstvo, ktoré už však nie je katolíckym, hoci by eventuálne ostali v ňom niektoré prvky katolíckej viery. Predseda Teologického fóra tým naznačil veľmi veľa: Výzva teologického fóra je postavená na princípe výhrady vo svedomí signatárov Výzvy. Pre mňa ako katolíka je to "mrazivé" zistenie, čím v skutočnosti Teologické fórum ako také je! Nie je pro-cirkevné, ale chce reformovať Katolícku cirkev "na svoj obraz" a podľa svojich postojov.

Záver

Chcem poprosiť svojich spolubratov kňazov angažujúcich sa v Teologickom fóre, aby nespôsobovali Cirkvi na Slovensku takéto "rany", aby svoje intelektuálne danosti a schopnosti využívali v prospech Cirkvi. A prosím všetkých, kňazov i veriacich, sympatizantov Teologického fóra, aby sa od Výzvy a podobných záležitosti dištancovali a nedávali tak Teologickému fóru "morálnu oporu" pre takúto činnosť. Vyjadrujem hlbokú ľútosť nad tým, že nás Teologické fórum na Slovensku, ale aj v zahraničí, ba priamo v Ríme, na rímskych univerzitách, takto negatívne zviditeľňuje.

Autor: Ján Duda @ 20:12 16/04/2012
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama